Vojtech Sláčik

Ing. Vojtech Sláčik
23.08.1943 * – 10.05.2015 †

   Prvý krát som Vojta „fyzicky“ zažil na skúškach BO v októbri 1975 na Ružíne pri Košiciach, na praktických skúškach pri ponore, kde som sa cca v 20 metroch cítil na lane, ako ryba na háčiku. Ponor prebehol úplne v pohode, nakoľko som cítil úplnú dôveru v inštruktora o ktorom som dovtedy vedel, iba že je to osobnosť a „pán inštruktor“ so skúsenosťami o akých som nemal dovtedy ani potuchy.
Odvtedy som vyhľadával jeho prítomnosť, kedykoľvek to išlo. V ďalších rokoch sme spolu absolvovali mimo účastiach na rôznych skúškach na Liptovskej Mare, veľa ponorov v Chorvátsku, a zopár v Egypte. Bol obdivuhodný v spôsoboch riešenia technických problémov, ku ktorým mal vždy nejakú krabičku, v ktorej sa našli práve potrebné nástroje a súčiastky na ich odstránenie. Tým sa samozrejme, občas postaral o zábavu egyptských colníkov, ktorí si prezerali ich záhadný obsah. Potom sme sa na tom spoločne pekne zasmiali. Spomínam si na debaty o výhodách a nevýhodách, ako ešte nedávno hovoril – lesklých a farebných vecičiek na potápanie a nezáväzných debatách uňho na návšteve, kam by sa dalo ísť „sa omočiť“ a vidieť nejaký život pod vodou. Je veľa momentov, a otázok, ktoré sa mi podchvíľou v mysli zjavujú, ale zostávajú bez možnosti ďalšieho rozhovoru už len spomienkou. Postupne mi to dochádza že je to nenávratne preč a bude mi to veľmi chýbať.

   Poznal som ho ako mimoriadne slušného, spoľahlivého a tolerantného človeka, zo zvláštnym zmyslom pre humor a zvláštnym inotajovým spôsobom k vyjadrovaniu sa k rôznym aj životným situáciám, o ktorom bolo treba vždy trocha pouvažovať, aby boli pochopené.

   Podľa jeho slov začiatky jeho potápania spadajú do roku 1957, kedy ako 14 ročný s „potápačskými“ okuliarmi, zmajstrovanými z duše auta, skla a nejakého U-profilu, s plutvami z kecieks prišnurovanými preglejkami, skúmal tajomstvá Lábskeho jazera.

   V roku 1960 vstúpil do Zväzarmu, ako jedinej možnej organizácie zastrešujúcej potápanie ako branná činnosť na ochranu proti nepriateľom socializmu. Vybral si jeden s vtedajších dvoch klubov s názvom „Skupina pre výskum pod vodou“, skupinou oplývajúcou zvučnými menami, mne známymi spojením so svetom vody. Práve jeden z nich, jeho rovesník RNDr. Peter Áč, predniesol silne emotívny príhovor na Vojtovom pohrebe a priblížil v ňom ich spoločne prežité momenty vtedajších začiatkov.

   Dňa 17.5.1961 získal (vtedy) výcvikový stupeň B – školu prístrojového potápania a v zmajstrovaných oblekoch sa potápali v tatranských plesách, zúčastňovali sa športových akcií v orientácii pod vodou, pomáhali pri hľadaní utopených (december 62, Dunaj- Švédske domy v Karlovej Vsi) a sem tam si privyrábali prácou pod vodou (napr. betonáž studne v Matadorke). Ako inštruktor začal pracovať v roku 1963 a po postupnom zvyšovaní si kvalifikácie, od roku 1970, ako federálny inštruktor pri výcviku stoviek českých a slovenských potápačov, speleopotápačov a inštruktorov.

   Ako absolvent špecializácie Stavba a konštrukcie lodí, stal sa zamestnancom Čs. plavby Dunajskej (ČSPD). Oženil sa v júni 1968.
Tieto 60-te roky spolu s kolegami klubu a priateľmi pracovali o.i. na boxe na fotoaparát EXA, kompresore AK 150 a iných potrebných komponentov do sveta vody.

   Využíval svojich potápačských skúseností aj v rámci ČSPD navrhovaním opráv lodí pomocou potápačov, bez potreby vytiahnutia lodí z vody, či už išlo o namo-tané laná na lodné skrutky, alebo vyťahovania hriadeľov lodných skrutiek!
Práce pod vodou vykonával aj v zahraničí ako napr. so skupinou Nymfa Trenčín vyťahovanie 900 ton nákladu a člna ČSPD 010009 v prístave Lom v Bulharsku.

   Súhrnom sa dá povedať, že medzi rokmi 1968 a 1999 sa zúčastňoval prieskumných, pracovných a záchranných akciách v uzatvorených priestoroch spojených s vyhľadávaním, mapovaním a fotografovaním. Prácami na poškodených a potopených lodiach, ich vyzdvihovaním, vyzdvihovaním ich nákladov a ich súčastí a prácami vo vstupných kanáloch vodných elektrární a studní.

   Od marca do júla 1977 sa zúčastnil II. Československej speleopotápačskej expedície India – Srí lanka, organizovanej Slovenskou speleologickou spoločnosťou, Múzeom Slovenského krasu a Správou slovenských jaskýň v Liptovskom Mikuláši. Ako člen 12 člennej skupiny mal na starosti technické záležitosti.

   Ako sa vyššie spomína, mal veľkú zásluhu na výchove a výcviku stoviek českých a slovenských potápačov, speleopotápačov a inštruktorov.
Aj ja som patril medzi nich a ďakujem mu za to.

   V rámci výcviku na Slovensku bol ako trojhviezdičkový inštruktor členom Technického výboru a Výcvikovej komisie Zväzu potápačov Slovenska (ZPS), kde značným spôsobom prispieval k pozitívnemu vývoju potápania a rastu inštruktorskej úrovne v ZPS/CMAS.

   Aj v potápačskom centre ZPS/CMAS Bratislava, sa zúčastňoval množstva skúšok a ponorov na Guláške v Senci s adeptmi potápania, ktorým sa predtým v učebni trpezlivo a jednoduchým spôsobom snažil vysvetliť veci potrebné k bezpečnému vykonávaniu tohto krásneho hobby.

V mene všetkých ktorí ho takto poznali Ti ďakujem!

Česť Tvojej pamiatke!

Ing. Gustáv Závodský
Bratislava 06/2015

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Rozlúčka so zosnulým Ing. Vojtechom Sláčikom
Krematórium 14.5.2015


Vážená smútiaca rodina, smútočné zhromaždenie
Je nad moje sily vyjadriť slovami žiaľ a smútok, ktorí pociťujú Tvoji priatelia, kamaráti a potápačská komunita. Pripadla mi dnes veľmi ťažká úloha, navždy sa rozlúčiť s Tebou, Vojto. Bol si spoľahlivým partnerom od počiatkov hľadania tajomstiev sveta pod vodou po viac ako päť storočí. V týchto neľahkých časoch, keď úroveň amatérsky zhotovenej výstroje bola na hranici prežitia si bol vždy rozvážnym a spoľahlivým partnerom v dobrom aj v horšom. Voda i neutíchajúca túžba po objavovaní a dobrodružstve Ťa sprevádzala po celý život. Či už profesionálne, ako staviteľa lodí, tak aj v potápaní kde si zaujal významné miesto.

Pred niekoľkými týždňami, som Ťa požiadal, aby si prispel do pripravovanej publikácie o histórii potápania v Československu. Ako vždy, tak ako sme Ťa všetci poznali, si napriek tomu, že Tvoj zdravotný stav nebol najlepší, bol ochotný pomôcť. Vždy skromný, ale rozhľadený človek si v tejto bilancii potápania nemohol chýbať. Keď som si príspevok napísaný Tvojou príslovečnou technickou pedantnosťou prečítal, uvedomil som si ako veľa si pre potápanie urobil.


Ing. Vojtech Sláčik ako výborný potápač, držiteľ najvyššej kvalifikácie CMAS sa zúčastňoval športových, prieskumných, pracovných a záchranných akcií doma aj v zahraničí, vyslúžil si rešpekt a obdiv. Ako člen Slovenskej speleologickej spoločnosti sa často potápal v najťažších podmienkach často na hranici prežitia. Účasť na expedícii India – Srí Lanka priniesla rad úspechov, o ktoré sa Vojtech zaslúžil v rôznych odboroch ako aj dosiahnutie rekordnej hĺbky 96 m. Množstvo prác pod vodou, jeho novátorské nápady pri realizácii opráv lodí pod vodou, účasť na exotických expedíciách mu umožnili získať neoceniteľné skúsenosti a poznatky, ktoré pretavil do inštruktorskej činnosti. Vychoval desiatky kvalifikovaných potápačov a nezištne pôsobil ako funkcionár vo Zväze potápačov Slovenska.

Vojto, šiel si vždy nebojácne, bez strachu, ale s rozvahou bez konfliktov za svojím cieľom – poznaním vodného sveta. Drahý Vojto, miloval si vodu, celý svoj život si úspešne prenikal hlbočinami a rozbúreným morom. Vlnobitie ustalo, hladina vody sa upokojila a Tvoja cesta sa naplnila. Vplával si do pokojných vôd potápačského neba. Zbohom Vojto, drahý priateľu, ostáva večná spomienka a pocit vďaky. Česť Tvojej pamiatke.

RNDr. Peter Áč

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * 


* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Spomienka na Vojta Sláčika

Som veľmi rád a hrdý na to, že som u Vojta absolvoval SPP-čko a praktický ponor na skúškach. Niekoľko krát som bol s ním i potápať. Bol to v prvom rade úžasný človek, ktorý vždy vedel poradiť a bol ochotný pomôcť so všetkým s čím sa nový adept potápania trápil v začiatkoch potápania. Skromný človek pre mňa s veľkým „Č“. Taký aký dnes v potápačskom svete aspoň mne často chýba. Odborník ochotný vždy poradiť, nikdy sa nad nikoho napriek svojej odbornosti nepovyšoval, bol jednoducho pre mňa vzor. Je veľká škoda, že dnes ľudia s takým veľkým srdcom, zanietením a charakterom postupne odchádzajú. Dravosť a ovládanie dnešnej techniky v potápaní nie je všetko. Vojto do potápania prinášal okrem profesionálnej úrovne hlavne ľudskosť, ktorá mi dnes chýba.

Nikdy na Vojta Sláčika nezabudnem pretože mi s nebohým Jankom Lintnerom pomáhal otvoriť pomyselné dvierka do sveta potápania a inšpiroval ma k tomu ako sa správať pod vodnou hladinou a vôbec k svetu ako takému. Vždy budem na Vojta spomínať s láskou a úctou ako ma preháňal v plnej potápačskej poľnej cez celú Gulášku!

Česť jeho pamiatke

Peter Sumec Sýkora 05/2015

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *


* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Spomienka na Teba, Vojto

Vojta som osobne spoznal len nedávno v roku 2009, kedy som si s ním dohodol stretnutie ohľadom zbierania informácii k histórii potápania na území Slovenska. Pozval ma k sebe a hoci bol vonku sychravo-upršaný tmavý jesenný večer odchádzal som od neho s veľkým elánom a s úsmevom na tvári. Z Vojta vyžaroval záujem ochotne odovzdávať informácie a skúsenosti, ktoré sa mu podarilo počas života nadobudnúť, neváhal mi poskytnúť kontakty na 15 ľudí jeho rovesníkov alebo často krát ešte starších. Vyprával mi o svojich potápačských príhodách o potápačských kluboch, ktoré existovali len krátku dobu a o ktorých sa ja nemal dovtedy žiadne informácie. Jeho opisy speleopotápačských prieskumov takmer po celom území Slovenska (tie najdôležitejšie: Demänovská dolina – jaskyňa Pustá, Demänovská jaskyňa Slobody – Pekelný sifón, Jánska Dolina – Záskočie, Hlbokô, Na Plešiveckej planine Nová Brzotínska vyvieračka, Terchová – Vrátna – Jaskyňa nad vyvieračkou, Brestovská jaskyňa, Červené vrchy – Občasná vyvieračka, Belianské Tatry – Mokrá diera, Borinka – Riečna jaskyňa, Tornaľa, Slov kras – Krásnohorská vyvieračka) boli napínavejšie než príbehy Karla Maya. Opisoval v nich kamarátov priateľov i inovátorov speleoprieskumov na Slovensku (Cyril Lapšanský, Zbyňo Pekár, Jozef Kucharovič, Šimek, Steininger, Terek, T. Sasvári, Z. Hochmuth a množstvo ďalších vrátane nasledovníkov). Moje poznatky z nových progresívnych speleoprieskumov zo zahraničia, ktoré sa len nedávno dostávali do praxe opisoval Vojto ako keby ich sám vymýšľal. Pochopil som, že jeho inovátorské a konštrukčné myslenie predbehlo dobu hádam aj o 30 rokov. Ja som si vďaka tomu uvedomil, že to, po čom oni snívali, je dnes už skutočnosťou a to čo sa dnes prezentuje ako novinka pri prieskumoch, Vojtova generácia už dávno skúšala. Z jeho príbehov ale i z množstva literatúry, ktorou bol obklopený som rýchlo pochopil, že je veľmi sčítaný a že bol rozvážny, nerád riskoval. Množstvo ponorov v zahraničí ako napr. Moravský kras – jaskyňa Amatérka, Červíkovy jeskyně, SFRJ – Žuljana, Chorvátsko – jaskyňa Vis-Rt.Okuce, Sri Lanka – Jaffna – studňa Tidatt Well, Afganistan – Jazerá Band-i-amir / 3000 m.n.m mu dali neskutočne veľký prehľad, objem skúseností, vďaka ktorým získal nadhľad vo svete potápania pričom o vývoj sa zaujímal aj v posledných rokoch. Vojtova generácia potápačov skúšala a testovala v 80-tich rokoch postupy, ktoré začiatkom 90-tych rokov boli štandardom potápania napr. v Amerike. To všetko sa u nás dialo vďaka ľuďom ako bol Vojto Sláčik.

Pri druhej návšteve u Vojta, keď som za ním prišiel, daroval som mu nejaké publikácie k histórii speleopotápania a potápania všeobecne, kde boli spomínaní i jeho rovesníci, priatelia. Na jeho tvári sa objavil úsmev, v očiach mu svietili iskry ako malému dieťaťu. Svoju detskú radosť nevedel predo mnou skryť. Pri odchode mi stískal ruku hádam 10 sekúnd. A ja som vedel, že som „potápačskému vlkovi“ na pár dní spravil veľkú radosť a spestril jeho voľné chvíle čítaním potápačských príbehov.

Keď som sa s ním neskôr ešte par krát stretol, či už pri vode alebo u neho doma, vždy bol nápomocný a snažil sa získať pre ďalšie generácie čo najviac zachovalých potápačských „artefaktov“. Bol to jeden z mála potápačov, ktorý vnímal zapísanie histórie a zbieranie exponátov pre potápačské múzeum ako samozrejmosť a to hlavne z pohľadu pokroku, spomienok a odkazov pre mladšie generácie.

Vojto, ďakujem Ti za tvoj elán a nadšenie pre potápanie, ktoré vo mne len prehĺbilo záujem o túto aktivitu a na tvoje rady budem s vďačnosťou a úctou myslieť po celý môj potápačský život. Potvrdil si mi, že nie je dôležité len vybavenie a myšlienka (plán), ale aj tím správnych ľudí a atmosféra v tíme aby sa veci hýbali správnym smerom, že ľudskosť i kamarátstvo nesmú chýbať v žiadnej situácii.

Odpočívaj v pokoji!

Miroslav Zverka 05/2015

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Zpět na hlavní výpis