Jozef Jambor – práca potápača v podniku Povodie Dunaja, n. p.

Na otázky o histórii pracovného potápania v období po druhej svetovej vojne a o svojom pôsobení na území SR odpovedal pracovný potápač Jozef Jambor (nar. 1936), zamestnanec podniku Povodie Dunaja n. p. v Bratislave.

I. časť

Pán Jambor, ako ste sa dostali k potápaniu a ako ste sa ocitli v Bratislave, keďže ste rodák z Nového Mesta nad Váhom?
Učil som sa za automechanika, môj brat bol opravárom motorov v autoopravárenskej dielni a popri tom chodil opravovať motory na lodiach, ktoré patrili Povodiu Dunaja. Na lodiach sa začali bežne používať motory Mercedes, Škoda, ale aj dvojtaktné motory z nemeckých tankov a iné zaujímavé riešenia pohonu. Tieto motory vtedy vedeli opravovať práve v Novom Meste nad Váhom, a tak som aj ja ako 17-ročný odišiel do Bratislavy zaúčať sa popri mojom bratovi (r. 1953). Pracoval som na lodi Partizán. Na základnej vojenskej službe som slúžil na jedinom delovom člne Československej armády (1956–1958). Časom som si spravil skúšky ako lodný strojník v podniku Povodie Dunaja, neskôr aj na veľké lode s výkonom motora cez 300 koní (2.–4. marca, skúška – Plavebná správa v Bratislave 14. júla 1959). V podniku Povodie Dunaja som sa stretol s potápačmi, ktorí odstraňovali následky a pozostatky vojny – vraky a ostatky mostov z Dunaja. Vtedy sa tomu hovorilo „odstraňovanie plavebných prekážok“. U nich som sa začal učiť potápať. Boli to potápači Pavol Kučera, Michal Čižmár. Oni potápali na Slovensku v Povodí ako prví.

Spomenuli ste mená prvých potápačov v Povodí Dunaja. Mali ste na mysli potápačov v ťažkých oblekoch? Kto ich školil?
Presne tak, išlo o potápanie vo veľtoku a v ramenách Dunaja v ťažkých oblekoch Siebe Gorman. Bol to model, ktorý mal šesť skrutiek na prichytenie goliera s bajonetom na kuklu.
Prvými potápačmi v podniku – vtedy celým názvom – Povodie Dunaja, národný podnik boli Pavol Kučera a Michal Čižmár. Ešte počas vojenskej základnej služby v rozmedzí rokov 1945–1947 absolvovali výcvik v novovzniknutej Potápačskej čate Komárno. V tom čase sa tam učili za potápačov šiesti vojaci základnej vojenskej služby . P. Kučera aj M. Čižmár hneď po základnej vojenskej službe nastúpili ako zamestnanci podniku Povodie Dunaja. Neskôr si na pomoc zavolali potápača Jozefa Vaša, ktorý vedel dobre po maďarsky a na Dunaji sa to zišlo.
Ďalším potápačom bol pán Hausner, pravdepodobne jeden z prvých vyškolených potápačov u nás na pracovné potápanie v ťažkom obleku firmy Dräger. Kurz absolvoval v Nemecku. K nemu sa na potápačskú prácu neskôr pridal pán Petráš. Obaja boli povolaním zámočníci na lodiach Československej plavby Dunajskej, národný podnik (ČSPD). Ak bolo potrebné uvoľňovať vrtule z lán, hľadať stratené listy lodných skrutiek, prípadne stratené kotvy, či zapchávať diery, tak práve oni vykonávali tieto práce.
Neskôr sme ich obleky kúpili a používali na Povodí a vykonávali ich prácu.

Kto vyškolil potápačov P. Kučeru a M. Čižmára?
Odstraňovanie škôd, čiže prekážok z Dunaja realizovali tesne po vojne  maďarské skupiny potápačov v období 1945–1953, teda až kým nezaškolili Pavla Kučeru a Michala Čižmára. Maďari mali súlodie so žeriavom, ktorým vyťahovali vraky z Dunaja. Po vojne sa snažili sprejazdniť tok Dunaja na plavbu lodí. Práve u nich zbierali skúsenosti P. Kučera a M. Čižmár. Veľmi dobre si pamätám, že často spomínali prácu v roku 1953, keď sa pod Devínom potopil šlep s farebnými kovmi. Vtedy spolupracovali maďarskí potápači s  P. Kučerom a M. Čižmárom.

Práve v tomto období spolupráce začali pre Československú plavbu Dunajskú potápačské práce vykonávať noví potápači – Jozef Hausner a po čase aj pán Petráš (ČSPD).

Čo by ste doplnili k histórii potápačov v podniku Povodie Dunaja?
Vedúcim potápačom sa stal Pavol Kučera. Ako potápač pôsobil do roku 1959. V tom istom roku mal však na motorke nehodu a vážne si poranil hlavu a už nemohol vykonávať potápačské práce. Neskôr sa vedúcim slovenskej potápačskej skupiny v Povodí Dunaja stal Pavol Kučera.

Keďže sme potrebovali vyťahovať ťažké predmety z Dunaja, potrebovali sme na to žeriav, ale ten sme nevlastnili od začiatku. Preto v lodenici Komárno postavili na objednávku náš prvý žeriav pre Povodie. Volal sa Žeriav 1 (ľudovo jednotka, objednával ho vtedy vedúci potápačskej skupiny inžinier Kalo). Nosnosť mal okolo 50 ton, no jeho vybavenie bolo minimálne. Konštrukčne bol zhotovený na dvoch pontónoch, ktoré boli spojené štyrmi pevnými profilmi. Prvý predný pontón bol plavákom a na jeho prednej časti bol žeriav – výložník. Zadný pontón (rozmerovo menší) slúžil ako vyrovnávacia nádrž. Pri práci sa zatápal, aby žeriav zvýšil svoju váhu.

V 50-tych rokoch spolupracoval ako potápač a navádzač aj Jozef Vaš. Ja som ku skupine potápačov v Povodí prišiel až koncom päťdesiatych rokov.

Keďže nám spomínaný žeriav nepostačoval zdvihom, museli sme si zaobstarať výkonnejší. Povodie Dunaja objednalo výrobu výkonného žeriavu v maďarskej lodenici s nosnosťou až 100 ton. V období medzi Vianocami 1960 a Novým rokom 1961 sme boli prevziať náš nový žeriav s názvom Slavín v budapeštianskej lodenici. Ja ako pridelený strojník a Pavol Kučera ako stavebný dozor.

Dostali ste sa po nástupe do Povodia Dunaja hneď k potápaniu?
Pochopiteľne nie, najprv som sa zaúčal a opravoval vozový park, neskôr lodné motory a stal som sa lodným strojníkom (zaškoľovanie od roku 1953). Spravil som si aj oprávnenia na vedenie plavidla a iné špecializácie. Popri tom ma začali zaškoľovať za potápača. Vtedy sme museli mať oprávnenie na všetko, dokonca aj na viazanie lán. Oficiálne som bol pracovný potápač až od roku 1962, ale potápal a pracoval som už niekoľko rokov predtým. Spravil som si neskôr aj strelmajsterský preukaz s číslom 37321 (vydaný 18. októbra 1967 – Československý krajský národný výbor KNV v Bratislave) – mohol som ako jediný odpaľovať nálože pod hladinou. Zaúčali sme sa aj rezaniu kovov pod hladinou. Časom aj do rezania benzínovo-kyslíkovým horákom (vyrábal ho vtedy závod v Choteboři v Českej republike). Predtým sme používali len elektrické rezanie s kyslíkom cez uhlíkové elektródy. Rezanie benzínovo-kyslíkovým horákom malo svoje výhody, ale aj nevýhody. Potápač musel najprv materiál zahriať a hrot horáka sa musel opierať o materiál. Rýchlosť rezania bola výborná, ale nie vždy sa podarilo larseny prerezať naraz v mieste prekrytia, preto bolo treba zväčšovať otvor v prvej časti na prístup hrotu. Až potom sa dala rezať druhá larsena. Bolo však treba aj zvárať, utesňovali sme larseny voči netesnostiam pri betonárskych prácach.

Hoci som dostal atraktívnu ponuku od Československej plavby dunajskej, národný podnik (ČSPD), odmietol som ju kvôli rodine, aby som mohol byť cez víkendy doma.


Na akých prácach ste sa podieľali?
Bolo ich veľa a na všetky si už ani nespomeniem. Najčastejšie to boli: vyťahovanie starých vrakov, rezanie vo vode, odpaľovanie larsen po betonárskych prácach (napr. pri výstavbe výťahov pre lode v prístavoch Bratislava a Komárno), kontroly hrádzí, potrubí, utesňovanie priesakov, výmena hradidiel a tiež oprava motorov. To mi ostalo doteraz. Pracovali sme na viacerých priehradách a vodných nádržiach na území SR a ČR. U nás išlo hlavne o Ružín, Liptovskú Maru, Oravu, Bukovec.  Nechýbali ani práce v Čunove a Gabčíkove. Ďalej to boli pomocné práce pri stavbe mostov na Dunaji a ďalších riekach. Zabezpečovanie podpier vysunutých častí pri výstavbe mostu SNP v Bratislave, ktoré boli umiestnené na špeciálne upravených člnoch. Príprava hradenia pri výstavbe pilierov jednotlivých mostov (Lafranconi, Dukla), následné odstraňovanie larsen, vyťahovanie ostatkov starého mosta v Bratislave, Komárne a  Štúrove, aby sa mohlo otvoriť druhé plavebné pole (ostatky boli ešte z 2. svetovej vojny). Podieľal som sa aj na odstraňovaní havarovaných lodí, pomoci pri zamotaní lán do vrtule lode, na prevoze a doprave kameňa z kameňolomu na Devíne, čistení hradenia Malého Dunaja pri Slovnafte. Pri stavbe štúrovského prístavu sme zvárali a utesňovali larseny, kládli sme plynové potrubia cez Moravu a množstvo iných zaujímavých prác. Pracovali sme pre niekoľko veľkých podnikov: Slovnaft, Duslo Šaľa, Chemko Strážské atď.

Tieto práce museli byť náročné, mám na mysli podmienky, v akých sa vykonávali...
Väčšina činnosti potápačov prebiehala v špinavej vode s viditeľnosťou nepresahujúcou niekoľko desiatok centimetrov. V takých podmienkach vám ani prídavné osvetlenie nič nevyriešilo. Pracovalo sa veľakrát iba po hmate a podľa intuície. Nie je to práca pre slabšie povahy. Už len samotná prilba a oblek so závažím spôsobovali obrovské pohybové ťažkosti. Originálne obleky Siebe Gorman boli celkom ohybné a aj do originálnych manžiet sme sa celkom ľahko dostávali. Prvé komplety oblekov na pracovné potápanie pochádzajúce z Československa však tento komfort ani zďaleka neumožňovali. Mali sme problém vôbec obliecť sa do oblekov. Pohyblivosť bola obmedzená, cítili sme pomerne veľký odpor pri ohýbaní v kĺboch. Manžety boli hrubé a nepoddajné, veľmi tlačili. Pri dlhšej práci to bolo na nevydržanie. Prvé obleky z Ruska tiež neboli výhrou, ťažko sa do nich obliekalo. Potrebovali ste minimálne dvoch skúsených pomocníkov, ktorí vám museli pomáhať dostať sa do obleku. Vchádzali sme doňho cez roztvorený otvor na kukle, ktorý rukami rozťahovali niekedy aj traja pomocníci (potápač musel byť chudý, oblek bol obrovský a voľný). Československé prvé ťažké obleky PL-40 mali cez brucho deliace spojenie – taký veľký kruh, jedna časť bola na nohaviciach, druhá na hrudnej časti obleku. Spojenie, skruž išla cez brucho. Tieto obleky neboli vhodné na našu prácu v prúdoch.

II. časť

S akým výstrojom ste potápali?
Prvé obleky objednal Kučera a Čižmár, boli to originálne obleky Siebe Gorman. Prilby mali límec prichytený k obleku so šiestimi skrutkami. Boli to veľmi dobré obleky. Najprv sme k nim používali mechanické ručné pumpy, neskôr originálne anglické kompresory Siebe Gorman v konfigurácii pre dvoch a pre štyroch potápačov. Modernejšie obleky objednávané po roku 1968 (v 70-tych rokoch) obsahovali vybavenie aj pre kompletnú komunikáciu – potápač mohol počuť všetkých hore, ako aj hore počuli potápača všetci prítomní. Potápač už nemal slúchadla na ušiach. Komunikácia bola veľmi dôležitá, keďže sme robili väčšinou iba po hmate.
Ruské obleky mali prilbu prichytenú tromi skrutkami.
Len výnimočne sme používali iné obleky – skôr sme ich skúšali. Ale neosvedčili sa a preto sme ostávali pri značke Siebe Gorman. Keď nám začali dochádzať obleky, boli potrhané a bol problém objednať nové kvôli politickej situácii u nás, tak sme najprv využili zásoby Siebe Gorman oblekov od armády a potom sme začali používať aj výrobky ČSSR. Ale to bol koniec 80-tych rokov, prípadne deväťdesiate roky, tam boli zasa problémy s financiami.

Najprv sa potápalo z potápačskej pramice „Eva“, ktorá vznikla úpravou bývalej mínonosky. Pridal sa tam na spodnú plošinu rebrík do vody a mali sme na nej uložené aj potápačské vybavenie v prístrešku, neskôr sme využívali pre tento účel žeriav Slavín.

Ako ochranný štít pre potápačov voči silnému prúdu sme používali štít spúšťaný z navijaku na vleku s názvom Burčela. Dĺžka vleku bola približne 60 m a štít mal rozmery na šírku 4 a na výšku 8 m. V štíte boli diery, aby ho neodnášala voda a aby pevne sedel v prúde. Ale aj za ním bol silný prúd. Štít sa spúšťal z prednej časti a potápač pracoval za štítom, neskôr sa štít spúšťal zo žeriavu č.1.   

Kde podľa vás vznikla prvá profesionálna potápačská skupina pracovných potápačov na území SR?
Ak vynechám potápačov Povodia Dunaja a Československej plavby Dunajskej, tak to bola skupina potápačov v Trenčíne, v elektrárni. Prvou dvojicou pracovných profesionálnych potápačov boli páni Štefan Daško a Jozef Kliha, ktorých som pomáhal zaškoľovať do pracovného potápania. Jozef Kliha čoskoro svoju potápačskú kariéru ukončil, odišiel pracovať do elektrární ako strojník, ale Štefan Daško pracoval na niektorých prácach aj ako môj potápačský partner. Neskôr, na konci 60-tych rokov, Štefan Daško pracoval v skupine, ktorá sa špecializovala na prácu vykonávanú na hrádzach a pre služby elektrárňam na území SR v skupine Trenčín. Samozrejme, vzniknutá skupina pracovala aj na iných dôležitých úlohách.
Ale zaujímavé je spomenúť, že sme v roku 1961 zaškoľovali prvých českých pracovných potápačov. Trvalo to jeden týždeň a boli sme na pracovnom žeriave Slavín.


Ktorá práca bola pre vás niečím výnimočná, že ste si ju zapamätali dodnes?
Pravdepodobne to bolo vyťahovanie parníka s názvom Mišic z koryta Dunaja pri dedine Bodíky. Loď počas druhej sv. vojny prevážala zajatcov do Nemecka, ale nabehla na mínu a potopila sa aj so zajatcami, bol to čistý masaker. Celú udalosť videl Štefan Nagy, občan Bodíkov, neskôr robotník, pomocník potápačov v našej skupine.

Ako druhá, a tiež nepríjemná udalosť, bolo vyťahovanie trosiek a pozostatkov obetí zo spadnutého lietadla na Zlatých pieskoch v Bratislave v roku 1976. Bolo tam strašne veľa obetí. Pracovali sme v spolupráci s ľahkými potápačmi, bola to dobrá spolupráca. Označovali nám to čo našli a my sme to vyťahovali, tri dni sme hľadali obete. Ľahkí potápači mali väčšiu pohyblivosť, dokázali v krátkom čase prezrieť oveľa viac ako my. Z našej skupiny tam pracovali: Kučera, Čižmár, Jambor, Vaš. V tom čase sme zaúčali aj nového potápača Jána Krajčoviča, ale práve bol na vojenských manévroch, takže akcie sa nezúčastnil. Pomocou pontónového súlodia so žeriavom od Dunaj plavby sme vyťahovali trosky lietadla niekoľko dní. Pomáhala samozrejme armáda, Tatry vyťahovali všetky väčšie časti na breh, kde prebehla obhliadka a robili sa dokumentačné úkony. Bola to náročná práca.

Ďalšou významnou udalosťou bola havária vrát v Gabčíkove v apríli roku 1995, museli sme vytvoriť dve pracovné skupiny, jednej velil Marcel Filipiou, druhej ja (Jozef Jambor). V každej bolo po 6 potápačov. Pracovali sme nepretržite v týždňových zmenách po 12 hodín (jedna skupina cez deň, druhá v noci). Bývali sme najprv v ubytovni a neskôr priamo na žeriave Slavín, kde sme mali aj potápačský výstroj. V tom období sme mali najviac potápačov. Na vrátach sa pracovalo do polovičky mája. Potom po odstránení nehody sa časom jedna skupina zrušila.

Pracovali sme aj v ČR, napr. v Hradci Králové, kde bola neskutočne čistá voda. Odpaľovali sme tam larseny.

Zaujímavou prácou bolo kladenie plynových potrubí na riekach Morava a Váh, či práca v štúrovskom prístave, kde som veľa pracoval s Jánom Krajčovičom. 

Ale hľadali sme aj magnetické míny v bratislavskom zimnom prístave po tom, ako báger ťažiaci štrk jednu mínu vytiahol. Museli sme prehľadať podrobne celý prístav. Pri následnom potápačskom prieskume sme našli ešte jednu nevybuchnutú magnetickú mínu.


Viem o vás, že ste získali aj certifikát ľahkého potápača. Ako to bolo?
Áno, v roku 1961 som absolvoval kurz v rámci CMAS v Prahe a potápali sme na okolitých lomoch, vtedy s krásne  čistou vodou. Veľmi rád na to spomínam, pretože som si užíval ľahké potápanie, pozerali sme rybičky, bolo to krásne. Na tomto školení som získal veľa nových priateľov. Kurz som absolvoval 07.08.1961 ako odmenu za školenie ťažkých pracovných potápačov z ČR pre toky Labe a Vltavu (absolvovali u nás jednotýždňové školenie na žeriave Slavín). Následne v roku 1972 dňa 25.08. som absolvoval skúšku na inštruktora potápania do 40 m. Z Čiech som sa kamarátil s viacerými potápačmi, aj napr. s Petrom Karhanom, ktorého som spoznal veľmi dávno a neskôr ma volal na potápanie do zahraničia, či na akciu Čierny les, čo som vtedy odmietol (Šumava, tajné dokumenty a zbrane v jazere). 


S kým ďalším ste sa stretli počas vašej pracovnej činnosti?
Pri prácach v zimnom prístave od začiatku 60-tych rokov som sa stretával s rôznymi potápačmi, pri odpaľovaní larsen nám pomáhali ľahký potápači zo Senca, hlavne Július Schramko so skupinou. Neskôr potápači Nymfy Trenčín. S členmi oboch skupín sme sa stretli aj pri vyťahovaní trosiek lietadla zo Zlatých pieskov v Bratislave, rok 1976.

Marcel Filipiou k nám prišiel počas sedemdesiatych rokov, v čase, kedy sme vyťahovali z Dunaja ostatky starého bratislavského mostu, aby sa spojazdnila druhá plavebná strana. Prišiel k nám z Rumunska. Doma pracoval ako potápač pri budovaní prístavov z betónových blokov. U nás ho prekvapil silný prúd v Dunaji (v Rumunsku je totiž oveľa slabší).

Od roku 1975 s nami potápal Ján Krajčovič. V tejto zostave sme potápali až do začiatku 90-tych rokov.

Neskôr som potápal s najmladšou generáciou pracovných potápačov počas rokov 1995+: Vladimír Páleš, bratia Jelenčíkovci, Ľudovít Galovič a pod. Od konca 90tych rokov som už len pomáhal ako navádzač. V súčasnosti je na Povodí Dunaja ešte mladšia generácia potápačov.

Jozef Jambor slúžil na základnej vojenskej službe na jedinom delovom člne Československej armády (1956–1958).

Pýtal sa: Miroslav Zverka
Rozhovor: 31. júl 2010, 21. august 2010, 3. december 2010 (doplnenie)
Korektúry: I. časť. Daniela Nemčeková, II. časť Oto Svrček

Fotogaléria: Jozef Jambor
Foto: © 2010 HDS CZ, www.hdsczech.cz

Zpět na hlavní výpis